lulla

Dnes sa ženiem ulicami do práce ako obvykle. Sledujem venčiacich sa psov, potom farebné orandžovo-ružovo-žlté Van Goghovo nebo s roztrhanými mráčikmi, kŕdle letiacich vtákov, odrazy svetla na budovách, holé stromy...
Na jednom prechode mi pribudla spoločnosť - staršia pani, ale zase nie moc stará. Obyčajne uháňam a predbieham všetkých (rýchla chôdza ma oslobodzuje a ukľudňuje, schladí mi hlavu). Túto pani som však nepredbehla. Prispôsobila som svoju rýchlosť a sledovala som jej šuchtavú chôdzu v tesnej blízkosti. Obchádzali sme výklad pedajne s odevami. Na moje prekvapenie uprela táto pani zrak do výkladu, ako to robievam ja (nie že by som sledovala najnovšie modely oblečenia na túto sezónu, ale kontrolujem v zrkadle, či som si v rannom zhone nezabudla dať niečo na seba). Naďalej som nasledovala šuchtavú pani. Moje myšlienky ju už dávno opustili a rozpŕchli sa ako kŕdeľ vrabcov.
Zrazu "hop".
Reflexne som stihla spraviť krok doľava. Moja spoločníčka sa zohla po mincu striebornej farby. Zanechala som ju teda s jej túžbou po materiálnych hodnotách a radšej som sa povzniesla k odrazom slnka na fasádach budov.