lulla

Včera ráno som si vykračovala do práce. Bratislava opäť prázdna. Iba oproti mne sa po druhej strane cesty hrnie nejaký zahraničný zájazd.
Práve sme sa míňali, keď sa ozvali výkriky v cudzom jazyku: "Slovenské dievča!" Nestihla som sa spamätať a už som bola obkopená hŕstkou mládencov, ktorí vytiahli výdobytky techniky určené na zbieranie obrázkov. Zmiešané pocity sa mi preháňali hlavou - určite som nejaké zvieratko v ZOO alebo nejaká slávna osobnosť. Nie, to nie. Takéto myšlienky som hneď odohnala a pokračovala som vo svojej ceste nechávajúc tam vytešených turistov.


Dnes ráno sa ponáhľam pomaly. Na prechode ma zastaví červená. Zatiaľ sa rozhliadam dookola. Šesť zamestnancov technických služieb zametá chodníky. Pozerám na nich s radosťou, ako pilne pracujú a že sa mi bude hladko kráčať, trochu s ľútosťou, že ranný chlad im robí spoločníka.
"Dobrý deň," prihovára sa jeden z nich.
"Dobrý deň," odpovedám.
"Prajem pekný deň," pokračuje.
"Ďakujem," hreje ma pri srdci prianie.
"Neruším Vás?," obráti sa na mňa s výčitkou.
"Nie."
"Tak to som rád."
Úsmevom sa povzbudíme a ja poslúchnem zeleného panáka zo semaforu, ktorý ma vyzýva, aby som pokračovala v ceste.