lulla

Bola som doma. Tri dni. V piatok ráno ma prebralo slniečko, razom som vyskočila z postele. Byť doma je úžasné. Neviem sa vynadívať na tie všetky nádhernosti. Stále behám od okna k oknu, na severe obdivujem Západné Tatry, ešte fľakaté od snehových polí. Na južnej strane sa zase predo mnou zavlnia Nízke Tatry. Keď cez ďalšie okno zbadám púpavy, nevydržím a cez vchodové dvere sa dostanem k chlpatým radostiam. Možno by som sa potom vrátila dnu, keby som pohľadom vľavo nezachytila krásne pokosenú jemnú trávičku s červenými tulipánmi, ktoré sa kde - tu samé zasiali.
Starý otec mi celý hrdý ukáže sedem mladých zajačikov, ako sa túlia pod mamine brucho a len nesmelo vykúkajú zvedavými očkami. Stará mama sa chváli drobnými rastlinkami zeleniny, ktoré vzišli v záhrade.
Neskutočne sa teším z čistého okysličeného vzduchu a pohybu. Keď prechádzam po moste ponad rieku, overím si, či sa nad prameňom v diaľke stále týči Kriváň.

S tými, pri ktorých sa vynárajú spomienky a človek sa cíti dôverne, som sa stretla v doline uprostred smrekovej vône a hukotu chladivej bystriny. Na jednej strane menší strmý kopec, na jeho vrchu lúka. Na druhej strane väčší strmý kopec, za ním susedná dolina. Ideálne miesto pre pohodu s obľúbenou partiou, kde hlasný smiech pretkaný pukotom ohňa utícha pod hviezdnatou oblohou. Napriek trojdodinovému spánku pošas dvoch nocí to stálo za to. Presvedčili ma o tom aj rozkvitnuté lesné jahody, krehké prvosienky a hrejivý pocit, ktorý vo mne zostal.