lulla

Poznáte to. Občas na každého sadne taká nechuť ísť do práce. V takom prípade je najlepšie nemyslieť. Hlavne nemyslieť na to, že sa nám nechce.
Keď som bola malá, riešila som to inak. Snívala som. Mala som svoj svet, vždy prispôsobivý. V zime som si predstavovala, ako napadne toľko snehu, že budeme musieť vyhĺbiť tunely, aby sme sa dostali von z domu a stretli s kamarátmi, aby sme sa dostali do potravín a pod.
V daždivom počasí som zase snívala o napršanej vode až po okno (na druhom podlaží). Z izby sme vyskočili priamo do člnu.
Na jar, keď všetko kvitlo, zdalo sa mi, že z oblohy budú padať malé svetlé lupene ruží, všetko pokryjú ako sneh a budeme sa v nich brodiť ako jesenným lístím.
Alebo že mi pri okne zastane UFO a vezme ma na vyhliadkový let...

Tento detský svet som zasunula do skrine k rozprávkam, lebo dnes viem, že ľudstvo ešte nemá tak vyspelú techniku, stavebníctvo, upratovacie čaty, financie a pod., aby si mohlo vysnívaný svet dovoliť.