Dosť času sme strávili potichu na lavičke. Zvykla som si na Tvoju prítomnosť, prestala roptyľovať moje myšlienky. Sústredila som sa na rytmus môjho dýchania, dopĺňaného rytmom Tvojho dychu. Prežívala som výmenu mojich molekúl vzduchu za Tvoje. Vedela som, že chvíľu pobudli v Tvojich pľúcach, pokým som ich predohriate nevdýchla. Takto som vnímala, ako sa túlaš. Si tak blízko a predsa tak ďaleko. Sedíš tu so mnou potichu, aj keď mysľou si v svojom svete. Vo svete podľa Siajena. Vo svete bojovníka, lovca. Vo svete plnom nepokoja, tak kontrastujúcim s týmto pokojným miestom.
"Chcel si ísť?" Prerušila som Tvoj svet.
< predchádzajúci (Ticho)
(Princezna) nasledujúci >
Komentáre