lulla

Všetky nervové uzlíky sa trasú. Pohľad mi padne na hodiny. Obrázok pred očami vidím, no nevnímam. O chvíľu sa pristihnem pri myšlienke: "Koľko je hodín?" Znovu skontrolujem čísla, či ručičky. Pre istotu si to overím aj na druhých hodinách.
Stále nič. Všetkými voľnými časťami tela robím pravidelný nekontrolovaný pohyb.
Nevydržím čakať, idem na záchod. Znovu si sadám, klepkám prstami o stôl. Asi som smädná. Pohár vody sa stratí vo vyprahnutej hlbočine.
Opäť pozriem na hodiny, roztratená myseľ sa chvíľu sústredí. Na čo vlastne čakám?
Končeky prstov na rukách aj nohách sú ľadové. Zrýchleným dychom sa uisťujem o nedostatku kyslíka v miestnosti. Nezvládnem to, idem von.