lulla

Vyšla som si včera do bratislavského "lesa".
Cestou zo sídliska som minula hrdo napnutého otecka s dvomi synmi a diplomom v ruke. Neskôr som obišla dve mladé kočky s nejakými knihami, zrejme dúfajúc, že zelený vzduch im pomôže s učením. Na deke v diaľke ležali vyzlečení ľudia a nasávali slnečné lúče.
Pod prvými stromami vo svahu, kde sa tratil chodník, stál nejaký chlapík. Akokoľvek podozrivo vyzeral, odhodlane som naberala výšku smerom k nemu, až kým ma nezasiahol pozdrav: "Dobrý deň." "Dobrý," slušne som odzdravila a driapala ďalej do kopca.
Prišla som na miesto spájania chodníkov, kde stál ďalší mladík. Prekvapená kamarátskym "ahoj" som sa zmohla na úsmev a ponáhľala som sa hľadať samotu, aby som vyvenčila svoje myšlienky. Márne. Sadla som do trávy, zavrela oči a ... cítila sa ako v lete na kúpalisku, pretože ma obkľúčil výskot detí a ľudská vrava.
Spiatočná cesta viedla úsekom, kde sa chodník zarezal hlbšie do terénu. Už z diaľky som zbadala nového známeho - mladíka v čiernom tričku s bielou špirálou a roztiahnutými rukami. "Ahoooj," zase ma pozdravil.
"A ty čo tu ešte strašíš?" zvedavosť ma nenechala mlčať.
"Musím prísť na zmysel tohto sveta."
Dokonale pobavená som za ním hodila: "No tak to je zbytočné, na to nikto neprišiel..."
Chvíľu ticho a potom slabnúce mrmlanie sa rozpadlo v korunách listnáčov.