lulla

Typické ráno. Spokojne si vykračujem, sledujem tenkú kôru z ľadu, ktorá sa v parku vytvorila namiesto mláky. Čas ma zavedie do centra medzi ľudí.
Predo mnou počujem divný zvuk:"Chŕŕ, špľach." Vysoká pani, tak okolo päťdesiatky, sa netrápi zhnusením okoloidúcich. So vzpriamenou chôdzou a bez čo i len sklonenia hlavy si odpľuje, akoby bola na pretekoch v pľuvaní. Hustejšia spenená hmota letí jeden a pol metra vpred do diaľky a dopadne na chodník. Bojím sa predbehnúť túto pani, aby som nedostala zásah od chrbta. Neisto kráčam chvíľu popri nej. Keď sa nič nedeje, naberiem odvahu, nohy na plecia a už mám náskok pár krokov. Zase počujem mne už známe:"Chŕŕ, špľach." Fú, našťastie som už mimo dostrel a ku mne doletí len zvuk dopadu masy na chodník.