lulla

Ranné zaváhanie upadlo pod nárazom zanechanej vône, ktorú zbieram nosom po schodoch.

Ževraj každá cesta zmení človeka. Mení sa aj jeho srdce?

Vtáci lietali príliš nízko, s krídlami ubíjanými kvapkami ponurého rána a odnášali týždne do diaľav.

Prišiel čas zahalenej pokožky. Iba tvár som neprestala nastavovať daždivým bozkom. Všimol si to ten, čo ma prenasledoval. Skrýval sa v ozvene klopkania topánok, ale prezradil ho tikot hodín a vôňa dažďa na zápästí.

Pár stratených oblakov oblapilo vysielaciu vežu.

Ja áno!

z farebných dní...

Vôňa sladkého pečiva rozohnala jemnú hmlu, ktorá zrána zasadla na nočný dialóg so samotou izby prehrievanej plameňmi sviečky.